História



História pavlínskeho kláštora v Trebišove

Počiatky rehoľného sveta nadväzujú na pustovnícky (eremitský, anachorétsky) život mnohých egyptských kresťanov, ktorí sa uchýlili na púšť v severnej Afrike a Prednej Ázii. K prvým pustovníkom, o ktorých sa zachovali hodnovernejšie údaje, patria sv. Pavol z Théb (228 – 341) a sv. Anton. V Egypte, kde na to boli priaznivé prírodné i kultúrne podmienky, sa zrodila aj myšlienka spoločného súžitia ľudí, utekajúcich z náboženských dôvodov od spoločnosti.

Asi okolo roku 320 vznikla prvá komunita, ktorú v Tabennísi na pravom brehu Níla v Egypte sústredil zakladateľ mníšstva sv. Pachomius. Komunity tohto druhu žili v akýchsi osadách. Tu žijúci mnísi obývali každý svoje obydlie – chatrč. Zúčastňovali sa však spoločných akcií, ktorými boli predovšetkým modlitby, práca a stolovanie.

Ďalším významným krokom vo vývoji mníšstva sa stalo dielo Bazila Veľkého (†379). Je autorom prvej veľkej rehole a súbor jeho pravidiel sa stal východiskom východného mníšstva. Spoločný život komunity sa delí na časové úseky, ktoré sú určené modlitbe, práci a čítaniu Písma. Zdôrazňujú sa mníšske cnosti – pokora, mlčanie, zdržanlivosť a poslušnosť. Koncom 4. storočia sv. Augustín (†430) v africkom Tagaste založil prvú západnú rehoľnú komunitu. Pre jej potreby spísal dva rehoľné texty, ktoré sa vo vrcholnom stredoveku stali základom života niektorých rádov a formovali obraz latinského mníšstva.

Na začiatku 6. storočia, pravdepodobne v Lérins, vznikol rehoľný text „Regula Magistri“. Jeho 95 článkov detailne charakterizuje jednotlivé úseky dňa kláštornej komunity, ktorá má 12 mníchov s opátom v čele. Komunita má spoločnú spálňu a jedáleň. Regula Magistri už zdôrazňuje etapu „vitae communis“ ako skutočného spoločného života mníchov. Regula Magistri sa stala vzorom pre ďalšiu veľkú rehoľu, ktorej autorom je Benedikt z Nursie (†547). V Monte Cassine roku 529 založil kláštor a zostavil rehoľné pravidlá, pozostávajúce zo 73 kapitol. Reguly sú zostavené tak, aby sa život rehoľníkov sústredil na slávne heslo „Ora et labora“ (Modli sa a pracuj). Kým dovtedy kláštory boli miestami zriekania sa sveta, benediktínske kláštory sa už stali strediskami vzdelania, umenia a hospodárstva, ale boli aj prameňmi zbožnosti, spoločenského a štátneho poriadku.

Spoločenstvá, ktorých spoločným znakom je rehoľný sľub čistoty, chudoby a poslušnosti, ale aj spoločne vedený bratský život, sú rozdelené na rehoľné rády so skladaním slávnych sľubov a rehoľné kongregácie s jednoduchými sľubmi.


Sv. Pavol sa narodil v Thébach (Egypt) roku 228. Pochádzal z kresťanskej rodiny. V čase Deciovho prenasledovania Pavla udali ako kresťana, preto utiekol do východoegyptskej púšte. Tam na kamenných terasách nad Červeným morom žil vyše 60 rokov pustovníckym, asketickým životom. V roku 341, keď už mal 113 rokov, objavil ho tam pustovník Anton s pomocou satyra, ktorý mu ukázal cestu. Havran im doniesol chlieb, ktorý si spolu rozdelili. Po čase sa Anton vybral domov. Vo svojej cele zrazu uvidel, ako anjeli odnášajú Pavlovu dušu do neba. Preto sa vrátil do púšte, ale Pavol už bol mŕtvy. Nemal ho ako pochovať, tu sa však objavili dva levy a vyhrabali hrob. Pavlov odev z palmových listov si sv. Anton Pustovník vzal na pamiatku a nosil ho počas sviatkov. Ešte v stredoveku boli ostatky sv. Pavla Pustovníka prenesené z Konštantínopolu do Benátok a neskôr do Budína (1381). V 16. storočí relikvie preniesli do kláštorného kostola v Marianke pri Bratislave a odtiaľ potom do Trenčína. Tam pri obliehaní mesta zhoreli.

Rád pavlínov vznikol v Uhorsku zlúčením starších skupín pustovníkov. Jednu skupinu eremitov zhromaždil biskup Bartolomej a v roku 1225 založil rehoľný dom na vrchu Patach. Pavlínska tradícia považuje za zakladateľa ich rehole kanonika Ostrihomskej kapituly Eusébia, ktorý združil osamote žijúcich pustovníkov do jedného spoločenstva podľa vzoru sv. Pavla Thébskeho, prvého pustovníka. V roku 1250 dal pri jednej jaskyni v Pilišských horách postaviť rehoľný dom sv. Kríža. Neskôr sa strediskom pavlínov stal kláštor sv. Vavrinca pri Budíne. Roku 1256 bolo spoločenstvo potvrdené v ostrihomskej arcidiecéze. V roku 1262 komunitu potvrdil pápež Urban IV. Za Klementa V. pápežský legát Gentilis v roku 1308 pridelil rádu regulu (rehoľné pravidlá) podľa sv. Augustína. Tak vznikol rád pavlínov (OSPPE – Ordo Sancti Pauli Primi Eremitae – Rád svätého Pavla, prvého pustovníka). Pavlínska rehoľa sa rýchlo rozšírila v lesnatých územiach celého Uhorska. Prví členovia rádu pavlínov sa v domácom uhorskom prostredí zoskupovali z radov šľachty. V spiritualite pavlínov sa spájala pustovnícka tradícia s pastoračnou činnosťou. Hlavnou úlohou bratov bola práca v školách a v duchovnej správe. Cudzia im nebola ani fyzická práca. V zachovávaní pôstov patrili pavlíni k najprísnejším askétom. Dôsledne dodržiavali „vita ascetica et eremitica“. Od konca 16. storočia sa čoraz viac aktivizovali vo vede, umení a kázaní, čo súviselo s ich protireformačnými snahami. Modlitbu a pokánie pavlíni spájali s veľkou úctou k Najsvätejšej Panne Márii, ktorá je považovaná za Matku rádu.

Trebišovský kláštor pavlínov (Monasterium de Terebes) bol založený začiatkom 16. storočia. Prvú kláštornú budovu postavili roku 1502. Odvtedy uplynulo práve 500 rokov.

Rehole katolíckej cirkvi latinského obradu sa delia na inštitúcie mužské a ženské. K mužským patria: rytierske rády, krížovníci, rehoľní kanonici, mníšske rády, žobravé rády a rehoľní klerici. Pavlíni patria k žobravým rádom (ordines mendicantes), vznik ktorých bol spätý so vznikom stredovekých miest na začiatku 13. storočia. Prostriedky na svoju obživu si spočiatku vyžobrávali, vo vrcholnom stredoveku však už existovala zložitá rádová ekonomika. Niekedy sú však pavlíni celkom správne priraďovaní k mníšskym rádom.

V období najväčšieho rozmachu mali pavlíni takmer 200 kláštorov v Uhorsku, Rakúsku, Poľsku, Nemecku i Portugalsku. K najstarším a najvýznamnejším na území Slovenska patrili stredoveké kláštory v Horných Lefantovciach (1369), Marianke (1377), Beckove (1430) a Trebišove (1502), v 17. storočí vznikli ďalšie v Trnave a Vranove nad Topľou, v 18. storočí aj v Šaštíne, Kežmarku a Skalici.

Najvyšším predstaviteľom rádu je generálny prior. Provinciu vedie provinciálny prior a členov jedného kláštora (konventu) riadi prior. Všetci konventuáli sa nazývajú fratres professi a delia sa na kňazov a laických bratov.

V roku 1786 boli dekrétom cisára Jozefa II. všetky kláštory v Uhorsku i Rakúsku zrušené. Svoje kláštory postupne stratili aj provincie v Nemecku a Poľsku, kde zostal len jeden na Jasnej Hore v Čenstochovej. Po 204 rokoch sa pavlíni na Slovensko vrátili. Na pozvanie biskupa Mons. Alojza Tkáča usadili sa vo Vranove nad Topľou otec Leander Pietras a otec Gregor Wach. Prišli 1. septembra 1990 z kláštora na Jasnej Hore v Čenstochovej.

Autor tohto príspevku pred niekoľkými rokmi nadviazal kontakty s poľskými pavlínmi. Už v decembri 1997 pri príležitosti 495. výročia založenia kláštora sme v Trebišove pripravili výstavu „Hrad Parič, kláštor pavlínov a šľachtici z Perína“. S prednáškou o dejinách rádu vystúpil aj Leander Tadeusz Pietras, predstavený komunity pavlínov a farár v kostole Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou. V júni 1998 v sprievode P. Leandra Tadeusza Pietrasa a ďalších otcov pavlínov navštívil Trebišov najvyšší predstaviteľ rádu – generálny predstavený P. Stanislaw Turek z Čenstochovej. Pavlíni si obhliadli farský kostol Navštívenia Panny Márie a starý pavlínsky kláštor.

V súčasnosti je generálnym priorom P. Izidor Matuszewski.


Pod pojmom mníšstva nám obyčajne zídu na myseľ dva fenomény – kláštorná budova a rehoľník, odlišne odetý od ostatných pozemských súpútnikov. Štatúty cirkevných rádov totiž pre príslušníkov komunity predpisovali povinný spôsob odievania. Oblečenie rehoľníkov malo byť výrazom ich vnútra. Obuv i šaty museli preto zodpovedať rehoľným ideálom chudoby a pokory. Zaobstarávanie odevov patrilo k najväčším výdavkom kláštora a bolo zverené jednému z členov konventu. Rádový odev si v priebehu stáročí zachovával svoju základnú podobu, menšie úpravy mal len v materiáli alebo vo farbe. Aj pavlíni pôvodne hrdzavohnedú farbu odevu po roku 1341 zmenili na bielu. Rehoľným odevom pavlínov je biely habit (široká tunika siahajúca po členky), škapuliar (široký pruh látky s otvorom na hlavu) a kapucňa. K previazaniu habitu slúžila šnúra alebo pás, nazývaný cingulum. Pri dlhých cestách bol povolený aj čierny plášť. Na základe farby odevu sa v reči ľudu traduje pomenovanie pavlínov „bieli mnísi“.

V jednotlivých etapách rozvoja mníšstva vznikali rôzne modifikácie stavieb a kombinácií budov, v ktorých žili rehoľné spoločenstvá. Až benediktínstvo na základe pokynov Benedikta z Nursie (†547) vypracovalo model kláštora s ustálenou koncepciou. Plán takejto ideálnej podoby sa zachoval z 9. storočia v archíve kláštora v Saint Gallen a stal sa stavebným kánonom.

Trebišovský kláštor (Monasterium de Terebes) bol založený začiatkom 16. storočia. Pavlínov povolal do Trebišova hradný pán Imrich Perényi a v roku 1502 im dal postaviť prvú kláštornú budovu. Odvtedy uplynulo práve 500 rokov. V roku 1504 sa Imrich Perényi stal uhorským palatínom. Vtedy vyhotovil pre rehoľu aj zakladaciu listinu. Kláštoru daroval trebišovský kostol a dediny Olaszi a Sára. Trebišovský kláštor pavlínov konfirmoval v roku 1504 pápež Július II. Na tú počesť sa v kláštore uskutočnila veľká slávnosť. Kostol blahoslavenej Panny Márie sa stal kláštorným, preto v nasledujúcom roku Imrich Perényi dal postaviť na farských pozemkoch nový kostol (či skôr kaplnku) sv. Ladislava kráľa so zvonicou a založil aj prikostolný cintorín.


Pavlíni sa radia k mendikantom, teda žobravým rádom. Len zriedkakedy mali prostriedky, dostačujúce na rozsiahlu výstavbu, takže výrazným znakom ich kláštorov bola etapovitosť.

A akú podobu mal trebišovský kláštor? Architekt konventu, ale ani staršieho a umelecky oveľa významnejšieho gotického kostola z rozhrania 14. a 15. storočia, nie je známy. Nezachovali sa ani pôvodné stavebné plány stredovekého kláštora. Kláštornú budovu spočiatku tvoril dvojpodlažný dom, pristavaný k severnej stene kostolnej svätyne. Rastúce bohatstvo však viedlo k rozsiahlejšej a kvalitnejšej výstavbe, ktorá sa už nepodriaďovala charakteru jednoduchých stavieb žobravých rádov.

Charakteristickým znakom každého kláštora je spojenie kostola so štvorcovou záhradou, okolo ktorej je krížová chodba s ďalšími miestnosťami. Na severnej strane kostola okolo rajského dvora bolo postupne vybudované uzavreté a neprístupné obydlie členov konventu (clausura). Okolo záhrady je krížová chodba (ambit), ktorej názov vznikol z krížových procesií. Pôvodne bola arkádami otvorená do rajského dvora (priestor tzv. orlovne v našom kostole je vlastne južným krídlom krížovej chodby kláštora). Súčasťou a jednou z najdôležitejších miestností kláštora bola kapitulná sieň, v ktorej sa konali zasadania konventu. V spoločnej jedálni (refectorium), sa podávala jednotná strava. Do jedálne rehoľníkov zvolávali zvonením. Pred vstupom do jedálne bola umývareň alebo kúpeľňa (lavatorium). V kláštore boli vyčlenené priestory aj pre kuchyňu a zásobáreň potravín a nápojov (cellarium). Spálňa (dormitorium) bola pôvodne spoločná a platilo v nej prísne pravidlo mlčanlivosti; od 17. storočia však už mal každý člen konventu svoju samostatnú celu. Dôležitým priestorom bola knižnica. V scriptoriu sa opisovali stredoveké rukopisy. Súčasťou kláštora boli priestory školy, izby pre chorých, ale aj miestnosti pre pútnikov a návštevy. V podzemných priestoroch kostola a kláštora boli v kryptách pochovávaní zakladatelia a významní donátori z radov šľachty, ale aj vysokí cirkevní hodnostári. Hospodárske stavby boli súčasťou vonkajšej klauzúry. Západné krídlo kláštora dnes už neexistuje. Je možné, že po zrušení kláštora bolo zbúrané niekedy na rozhraní 18. a 19. storočia; v tom čase sa kostol architektonicky dotváral do súčasnej podoby (kostolnú vežu s bočnými kaplnkami vybudovali až v roku 1807). Terajšie priečelie severného krídla kláštora, členené lizénami, je z roku 1876.


Pavlíni spravovali aj rozsiahly pozemkový majetok. V okolí Trebišova mali polia, lúky, vinice i lesy. Početné donácie kláštoru naznačujú, že pavlíni z týchto majetkov mali značné príjmy. Už v roku 1514 zakladateľovi kláštora Imrichovi Perényimu poskytli 300 florénov, za čo dostali do zálohy dedinu Vojčice. V 16.–17. storočí pavlíni získali darmi, odkazmi i kúpou ďalšie majetky – polia, lesy, domy a kúrie – v hornom Zemplíne napríklad v Humennom, Kolbasove, Príslope, Ostrožnici a Brezovci, v strednom Zemplíne v Luhyni, Novosade, Kašove, Hrani, Malej Tŕni či Ladmovciach, v dolnom Zemplíne v Bodrogolaszi, Zsadányi a Gödön, ale aj vo Vys v Sabolčskej stolici a inde.

V zachovávaní pôstu patrili pavlíni k najdôslednejším askétom. Ich základnou stravou bol chlieb, zelenina a ryby. Z toho sa dá vysvetliť, prečo pri svojich kláštoroch zriaďovali mlyny a rybníky. Venovali sa kultivačným poľnohospodárskym prácam, starali sa o záhrady, ovocné sady a včelíny. Na začiatku 17. storočia bola majerská záhrada pri hrade Parič nazývaná „Dvaja mnísi“. Pavlíni mali v Trebišove aj právo výseku mäsa, rybolovu a výčapu. Z nápojov mnísi považovali pivo za najobyčajnejší nápoj, používali aj víno a ako slávnostný nápoj medovinu.

Pavlíni sa veľmi aktívne zúčastňovali na náboženskom živote Trebišova i okolia. Medzi veriacimi boli obľúbení, vypomáhali miestnej fare. Pri kláštore založili aj bratstvo svetských členov z mestečka a okolia, na farskej škole pôsobili ako učitelia.

Zakladateľ a donátor trebišovského kláštora Imrich Perényi ešte pred smrťou dal najväčšiu časť svojho strieborného pokladu pavlínskym mníchom ako nadáciu na sväté omše za spásu jeho duše. Keď zomrel, pochovali ho do šľachtickej krypty pod kostolom, kam už predtým v roku 1458 pochovali aj bývalého župana Zemplínskej stolice a hlavného kráľovského pokladníka Jána Perényiho, ktorý je známy aj z bojov proti bratríkom a jiskrovcom. Jeho mramorový náhrobník, vyhotovený ešte v gotickom slohu, je umiestnený na severnej stene kostolnej svätyne pri vchode do sakristie.


Imrich Perényi bol azda najvýznamnejším členom z magnátskeho rodu Perényiovcov, ktorých hlavným sídlom bol hrad Parič v Trebišove. Dátum ani miesto jeho narodenia nie je známe. Jeho otcom bol Štefan, mladší brat Jána Perényiho. Imrichova matka Uršula zas bola dcérou bosenského kráľa Mikuláša Ujlakyho. Imrich Perényi bol županom Abovskej stolice, kráľovským stolníkom a v roku 1504 sa stal uhorským palatínom. Istý čas v rokoch 1509–1511, keď sa český a uhorský kráľ Vladislav II. Jagelovský zdržiaval v Prahe, bol jeho miestodržiteľom v Uhorsku. Velil kráľovskému vojsku a predsedal uhorskému snemu. Bol významnou osobnosťou pri uzavretí dohody v roku 1515 vo Viedni medzi cisárom Maximiliánom I. a kráľom Vladislavom II., ktorá zabezpečovala Habsburgovcom nástupnícke právo v českom i uhorskom kráľovstve. V roku 1517 ho za to cisár Maximilián I. povýšil na ríšske knieža a Vladislav II. mu daroval hradné panstvo Siklós. Palatín Imrich Perényi zomrel 5. februára 1519. V trebišovskom kostole sa uskutočnil veľkolepý pohreb s dôstojnosťou prináležiacou jeho postaveniu. Mramorový epitaf zakladateľa kláštora Imricha Perényiho († 1519) je umiestnený na južnej stene kostolnej svätyne pri oltári. Epitaf je vyhotovený na rozhraní dvoch umeleckých slohov, gotického a renesančného. Imrich je na náhrobníku vyobrazený v životnej veľkosti a realistickej podobe; má na sebe brnenie, stojí na chrbte leva, drží meč a zástavu s rodovým erbom. Štyria anjeli v pozadí držia v rukách záves a dva rodové erby Perényiovcov a Ujlakyovcov.

Po Imrichovej smrti sa incidenty zo strany šľachty voči pavlínom stupňovali. Pavlínske majetky boli ohrozované prepadmi, čo si vyžadovalo pre mníšsky stav až neúnosnú ostražitosť. Pavlíni prežili veľmi rušné a neprajné časy. Syn zakladateľa trebišovského kláštora Peter Perényi (1502–1548) bol dedičným županom Abovskej stolice. Zúčastnil sa bitky pri Moháči, bol strážcom uhorskej kráľovskej koruny a pokladu na hrade Füzér, za čo dostal od Ferdinanda I. panstvo Sárospatak. V rokoch 1534–1537 tam postavil hrad. Patril k prvým uhorským magnátom, ktorí si osvojili protestantské názory reformácie. Na svojích panstvách zaviedol do kostolov novú vieru. V roku 1530 pavlínov z Trebišova vyhnal a opustený kláštor dal zbúrať. Dedinu Vojčice zabral a kláštorné polia i záhrady pripojil k trebišovskému majeru. V Sárospataku Peter Perényi založil protestantskú školu, podporoval vydávanie protestantských kníh a aj sám sa venoval písaniu náboženskej literatúry. Kvôli podozreniu, že sa chcel stať uhorským kráľom pod tureckou zvrchovanosťou, dal ho Ferdinand I. v roku 1542 uväzniť.


Petrov syn Gabriel Perényi zabral aj ostatné majetky kláštora v dolnom Zemplíne. V Trebišove sa ujala reformácia, kalvíni tu mali kostol i svojich kazateľov. V tom čase došlo aj k zmene symbolu Trebišova. Kým v priebehu 15. storočia mestečko na svojej pečati používalo znamenie s postavou Panny Márie, v prvej polovici 16. storočia sa do erbu dostali poľnohospodárske symboly – lemeš, čerieslo, tri klasy a dve hviezdičky. Kalvínski kazatelia sa v meste udržali až do roku 1635, keď ich gróf Ján Drugeth vyhnal.

Pavlíni sa do Trebišova mohli vrátiť až v 17. storočí za protireformácie. Hradný pán gróf Juraj Drugeth, zať legendami opradenej krvavej grófky Alžbety Báthoryovej, už v roku 1615 zariadil, aby rehoľníci znova mohli v Trebišove pôsobiť. No stalo sa tak až po roku 1650, keď ich opäť uviedla Anna Jakušičová, vdova po Jurajovom synovi Jánovi Drugethovi. Kvôli náboženským nepokojom sa v roku 1674 ukrývali na hrade Parič Mikuláš Szveteney, Ľudovít Barilovič a niekoľko ďalších mníchov. Tam sa cítili bezpečne. Keď sa však hradu zmocnili kuruci (malkontenti alebo bujdoši, aj tak ich totiž nazývali), mníchov uvrhli do väzenia, kde dostávali len chlieb a vodu. V nasledujúcom roku, keď cisárske vojsko prichádzalo dobyť hrad, mnísi s ostatnými väzňami napadli stráž a hrad vydali cisárskym vojakom. V roku 1678 trebišovskí rehoľníci prišli o majetky v dolnom Zemplíne, ktoré pripadli pavlínskemu kláštoru v Ujhelyi. Tieto straty sa čiastočne nahradili z majetku Barbory Batthyányovej, ba v tom roku sa opravili aj budovy kláštora.

V čase, keď na čele kurucov stál Imrich Thököly, majiteľ hradu Parič Žigmund Drugeth stál spočiatku na jeho strane. Keď sa však pridal k cisárovi, Imrich Thököly hrad dobyl, Žigmunda Drugetha zajal a 19. apríla 1684 ho dal v Košiciach popraviť. Vtedy aj mnísi museli odísť z kláštora. Po dvoch rokoch, keď kurucké vojská boli prinútené hrad opustiť, Thököly ho dal pušným prachom podmínovať a zničiť. Hrad Parič už nikdy nebol obnovený. Po obsadení Trebišova cisárskym vojskom v roku 1686 sa však pavlíni vrátili späť. No vtedy ešte netušili, že v Trebišove ich čaká posledných sto rokov pôsobenia.


Medzi rokmi 1741-1762 sa aj s prispením grófky Terézie Zichy-Vandernáthovej uskutočnili významné opravy starého kláštora. V roku 1777 obnovili kostol a ukončili maliarsku výzdobu stropu.

Výzdoba interiéru rímskokatolíckeho kostola Navštívenia Panny Márie patrí k vrcholným dielam rokokového maliarskeho prejavu na Slovensku. V 63 poliach gotickej sieťovej klenby kostolnej svätyne a lode sú vkomponované figurálne i ornamentálne motívy, maľba technikou „al secco“ pokračuje aj na stenách pri triumfálnom oblúku a nad chórom. Klenbové rebrá sú dekorované vegetatívnymi motívmi. Na víťaznom oblúku je alegorické znázornenie Nádeje a Lásky, ale aj kartuša s chronogramom 1777 a textom BENEDICTA TU INTER MULIERES ET BENEDICTUS FRUCTUS VENTRIS TUI MDCCLXXVII („Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho“ – slová, ktorými privítala Alžbeta mladú Máriu, keď ju prišla navštíviť). Maľby vo svätyni znázorňujú scény zo života Panny Márie. Táto výzdoba vyplýva zo zasvätenia kostola a z veľkej úcty pavlínov k Matke rádu.

Pri bočných stenách kostolnej lode sú výjavy Videnie Jána Sobieskeho pri obliehaní Viedne a Hold pred Máriou Teréziou. Na bočných stenách pri triumfálnom oblúku je tiež namaľovaný uhorský a pavlínsky erb. Podstatná časť stropu kostolnej lode je venovaná výjavom zo života sv. Pavla Pustovníka a z dejín rádu pavlínov v Uhorsku.

Legendu o sv. Pavlovi Pustovníkovi zobrazil maliar v 12 obrazoch (ak sa trocha porozhliadneme, na klenbe trebišovského kostola uvidíme scénu, ako si Pavol zhotovuje zhotovuje odev z palmových listov, havran prináša Pavlovi chlieb do púšte, Anton s pomocou satyra hľadá v púšti pustovníka Pavla, stretnutie Antona a Pavla, havran prináša dvojitú dávku chleba, smrť pustovníka Pavla, anjeli odnášajú Pavlovu dušu do neba, Anton s pomocou dvoch levov pochováva Pavla atď.).

Na západnej stene kostolnej lode nad chórom je kartuša s krásnym polychrómnym erbom pavlínskeho rádu (čiastočne ju zakrýva organ). V erbe je palma a dva levy, ktoré podľa legendy zahrabali na púšti Pavlovo telo. V srdci erbu je havran s hostiou v zobáku, ktorú vraj každoročne donášal Pavlovi.


Zásluhou rastúceho bohatstva konventu a vďačných donátorov z radov šľachty, pavlínski mnísi mali možnosť výberu tých najlepších umelcov, pôsobiacich v Uhorsku. Autor nástenných malieb v trebišovskom kostole bol až donedávna neznámy, uvažovalo sa o viacerých menách vtedajších výtvarníkov. Na základe analógií však možno takmer s istotou tvrdiť, že autor rokokových malieb na klenbe trebišovského rímskokatolíckeho kostola a malieb v Andrássyovskom kaštieli v Monoku (neďaleko Szerencsa v maďarskej časti Zemplína) je ten istý. Bol ním Ferenc Lieb. Keďže maľby v kostole pochádzajú z roku 1777, pripomíname si ďalšie okrúhle výročie – 225 rokov od ich vytvorenia.

V tom čase bol interiér kostola vyzdobený aj novými závesnými obrazmi Sv. Pavla Pustovníka, Sv. Cecílie a monumentálnym oltárnym obrazom Návšteva Panny Márie u Alžbety z roku 1777, tiež od Ferenca Lieba.

V archíve spolku na ochranu kultúrnych pamiatok Arx Paris v Trebišove opatrujeme veľkú časť kláštornej knižnice pavlínskych mníchov a rukopisy kláštorných skriptorov zo 17. a 18. storočia.

V období osvietenstva sa cirkevná politika za Márie Terézie (1740-1780) uspokojila so zákazom ďalšieho zvyšovania stavov konventov tých rádov, ktoré boli považované za neužitočné (nevenovali sa starostlivosti o chorých alebo vzdelávaniu mládeže). Jozef II. (1780-1790) už bol zástancom radikálneho riešenia, podľa ktorého kláštory, neslúžiace verejnému blahu, umŕtvujúce prostriedky a pracovné sily, by bolo lepšie  zrušiť. Po tolerančnom patente z roku 1781 bola pripravená sekularizačná akcia a kláštory v rakúskych krajinách i Uhorsku sa postupne rušili. O osudoch konventov často rozhodovali osobné kontakty, ale aj bohatstvo či zadlženosť. Majetok zrušených kláštorov sa mal dať na charitatívne alebo školské účely. Nadišiel rok 1786, keď cisár Jozef II. všetky pavlínske kláštory v Uhorsku zrušil. V tej dobe bolo v trebišovskom kláštore sedem rehoľníkov a ich majetok sa odhadoval na 94261 zlatých. Pri súpise inventára v celách kláštora 25. marca 1786 sa spomínajú ako poslední pavlínski rehoľníci prior Jozef Hirsch..., otcovia Baltazár Páhy, Benedikt Besznák, Blažej Kamenszký, Ján Nepomuk Bencza, Filip Adányi a Imrich Némethy. Po zrušení kláštora majetok pavlínov pripojili k cirkevnému základu. Posledným duchovným z rádu bol Ľudovít Révész. Jeho nástupcom sa stal už sekularizovaný mních Andrej Ján Nepomuk Bodnár, rodák z Lastoviec. Pavlínsky kláštor v Trebišove už nebol nikdy obnovený. V tom roku dal v Trebišove postaviť svoj veľký kaštieľ gróf Imrich Csáky.


K historickým budovám sa často viažu zaujímavé a záhadné udalosti či historky. Výnimkou nie je ani trebišovský kláštor.

Už viac než tristo rokov je na náhrobku Imricha Perényiho na ľavej strane hrudníka diera. Pavlínski mnísi totiž verili, že je to náhrobok protestanta Petra Perényiho, ktorý dal v roku 1530 trebišovský kláštor zbúrať. Diera vraj vznikla po zásahu blesku, ktorý vyhodil z krypty jeho telesné pozostatky za to, že rozširoval v Uhorsku Lutherovo učenie. A každý rok vo výročný deň pohrebu mal z jasného neba udrieť blesk. Túto historku rozširoval P. Augustín Benkovič, bývalý prior kláštora v Trebišove a generálny predstavený rehole pavlínov v Uhorsku. Aká však bola pravda? Keď v roku 1696 do kostola udrel blesk, vznikol požiar a trhlina pri náhrobku v južnej stene svätyne. Túto udalosť využil starý pán Benkovič a na stene pri oltári umiestnil 51 veršový latinský text, ktorý začínal asi takto: „Postoj, maďarský pútnik! Milovník drahej panónskej krajiny, horlivý ochranca pravej viery. Prečo bol tvoj, kedysi zo zeme zrodený syn Peter Perényi, z krypty vyhodený? Sám to zapríčinil…“ (celý text sa nám zachoval v análoch pavlínskeho rádu z roku 1743). Na náhrobku na mieste Imrichovho srdca dal Benkovič do tvrdého kameňa vysekať dieru. Ak teda mnísi naozaj z krypty vyhodili ostatky niektorého z Perényiovcov, tak len taverníka Jána († 1458) alebo zakladateľa kláštora palatína Imricha († 1519), ktorí boli katolíkmi. Prieskumom v kostolnej krypte to azda zistíme. Záhadou ale zostáva, prečo P. Augustín Benkovič, významný cirkevný hodnostár, túto historku šíril. Veď určite musel vedieť, že protestant Peter Perényi nebol pochovaný v Trebišove, ale v hradnom kostole v Sárospataku.

Už vyše dvesto rokov je známa i historka z polovice 18. storočia, ktorá sa traduje z pokolenia na pokolenie, ale podrobnosti o nej vedia vždy len dvaja ľudia. V kláštore totiž bývala aj jedna sestrička či slúžka. Kvôli jednej pekelnej noci po čase nadišla noc hrôzy. A vtedy v kláštore vraj začalo strašiť. A či straší aj teraz? Ktovie, možno áno, možno nie. Veď kláštor je veľký…


Trebišovský kláštor pavlínov patril v Uhorsku k najvýznamnejším a najslávnejším. Jeho niekdajšiu slávu už azda ani nie je možné obnoviť. Určite je však možné, a je to i našou povinnosťou, pripomínať si jeho význam v cirkevných a svetských dejinách mesta i celej krajiny. Neznamená to však iba hovoriť a písať, ale hlavne konať. Pri najvhodnejšej príležitosti bude potrebné archeologicky preskúmať jeho areál a zistiť zaniknuté časti kláštora, ale aj gotického kostola. Časti architektúry, ktoré v súčasnosti ešte ukrýva zem, sa budú náznakovo rekonštruovať nad terénom, čím sa vytvorí iluzívny priestor klauzúry kláštora. Vďaka terajším úpravám okolia kostola po mnohých desaťročiach máme možnosť vidieť areál rajského dvora síce už v pôvodnej veľkosti, zďaleka však ešte nie v plnej kráse. Po archeologickom výskume bude možné rajský dvor s krytou studňou uprostred záhradnícky upraviť a vytvoriť v tomto priestore atmosféru dávneho stredoveku. Najdôležitejšími objektmi sú však samotné kláštorné budovy. Či sa už v budúcnosti budú využívať na cirkevné alebo edukačné účely, pôvodné architektonické detaily sa v ich interiéroch musia zachovať, ale nevhodné stavebné úpravy bude potrebné odstrániť. Tak, aby návštevník pri prekročení prahu mal pocit, že vstúpil do dejín, do doby, ktorá je už v nenávratne, ale ktorú verne sprítomňuje táto pamiatka.

Historický park v Trebišove ako prírodná národná kultúrna pamiatka je jedným z najvýznamnejších dokumentov spoločenskej a kultúrnej atmosféry minulých storočí. Súčasne je dokumentom etického vzťahu generácií minulých, súčasných i budúcich. V areáli historického parku a v jeho bezprostrednom okolí sa nachádzajú aj ďalšie kultúrne pamiatky mesta. Sú svetského i sakrálneho charakteru a jednotlivé objekty reprezentujú umelecké slohy od románskeho, cez gotiku, renesanciu, barok, rokoko, klasicizmus až po neoslohy druhej polovice 19. storočia. Práve v strede Trebišova, na rozhraní mesta a parku, dominujú okoliu cirkevné stavby. Rímskokatolícky kostol Navštívenia Panny Márie, pavlínsky kláštor Blahoslavenej Panny Márie, mariánske súsošie Immaculaty i gréckokatolícky chrám Nanebovzatia Panny Márie dávajú tejto časti mesta zvláštne čaro a dôstojnosť.

PhDr. Ján Chovanec
jún 2002